Rado Ondrejicek - Homo Asapiens (uryvok)

I.

Keì som sa naposledy zobudil v tejto posteli, boli Vianoce.Za oknom padal sneh, ale na trávniku sa nevedel udrÏaÈ dlh‰ieako pár minút. Vonku neboli skoro Ïiadni ºudia a my sme sacez odch˘lené Ïalúzie pozerali na vyprázdnené parkovisko. Sosestrou a otcom sme stáli vedºa seba. Na ·tedr˘ veãer sme boliúplne potichu, pretoÏe mama spala. Pod stromãek sme si ne-Ïelali niã viac, len aby oddychovala, aby jej uÏ koneãne bololep‰ie a nemuseli sme ju po Vianociach zasa odviezÈ do ne-mocnice, odkiaº ju pustili len deÀ predt˘m. Bledá a slabá sa24. decembra rozplakala, Ïe nikto nenavaril slávnostnú veãe-ru, ani kapustnicu, ani zemiakov˘ ‰alát. Prespala celé VianoceaÏ do ·tefana. Po ‰piãkách sme chodili okolo jej postele, v pa-pierov˘ch kalí‰koch sme priná‰ali lieky a odná‰ali nedopitépoháre s vodou a diétnym ãajom. Keì ‰la po Novom roku nakontrolu, v‰etko uÏ vyzeralo oveºa lep‰ie.

Teraz, na konci leta, na mÀa kriãí z kuchyne, ãi si prosímbielu kávu. Ne‰epká, ako musela ‰epkaÈ v zime. Kriãí, hlas sajej netrasie a uÏ zasa má svoje vlasy. Byt je vyplnen˘ sladkouvôÀou a zvukom Slovenského rozhlasu. UÏ je to skoro desaÈrokov, ão som sa od rodiãov odsÈahoval, ale vÏdy keì niekdena ulici, v taxíku alebo vo v˘Èahu poãujem Slovensk˘ rozhlas,dostanem chuÈ na meltu s mliekom.

Dal som si naliaÈ do najväã‰ej ‰álky. Dvakrát. K tomu slad-ké roÏky z pekárne za rohom, a zrazu som bol mal˘ chalan.V kockovanej flanelke idem prv˘krát do ‰koly. V ãiernom vy-Èahanom svetri idem na nultú hodinu. V obleku, v ktorom vy-zerám ako podomov˘ predavaã supervysávaãov, idem odma-

7

homo asapiens.qxd 15.4.2011 5:43 Stránka 7

turovaÈ. V‰etko kedysi dávno. K tomu ‰tyri krátke a jedno dlhépípnutie z rádia. âasové znamenie ohlásilo ‰esÈ hodín.

„Ten ãlovek, ão to hlási, uÏ musí maÈ aspoÀ sto rokov,“ po-vedala mama, pretoÏe mala dobrú náladu.

Zasmial som sa a predstavil som si ne‰Èastníka, ão cel˘ Ïivotpracuje v Slovenskom rozhlase a nerobí niã iné, len ohlasujepresn˘ ãas. Na v‰etko, ão potrebuje vybaviÈ, má necelú hodi-nu. Chce sa ísÈ umyÈ, vyspaÈ, najesÈ alebo oÏeniÈ a musí to stih-núÈ do hodiny, pretoÏe po dlhom pípnutí sa musí pozrieÈ nahodiny na stene ‰túdia a s dokonalou dikciou poslucháãomprezradiÈ, ão presne ohlásilo ãasové znamenie.

„Skôr ho majú uÏ dávno nahratého,“ ozval som sa múdro.„Ale ak nezabudnem, môÏem sa na to niekoho op˘taÈ.“

„Ty sa hlavne nezabudni obãas ozvaÈ. Keby si vãera nepri-‰iel, ani nevieme, Ïe ide‰ do novej roboty.“

Keì ma vychováva, vÏdy hovorí v mnoÏstvom ãísle. OtecuÏ odi‰iel do práce, ale takto viem, Ïe hovorí aj zaÀho. Kebytu bol, pozrel by sa s oboãiami stiahnut˘mi k sebe a dodal, Ïeurãite nemôÏem maÈ toºko roboty, aby som nemohol raz zaãas zavolaÈ.

„To je tak˘ problém zavolaÈ?“ povedala mama aj za neho.Na rozdiel od vecí, ako je poskytovanie Ïivotn˘ch vzorov

alebo varenie bryndzov˘ch halu‰iek, v tomto boli rodiãia od-jakÏiva navzájom zastupiteºní.

Sºúbil som, Ïe sa polep‰ím, a k˘m som dojedol, vstal od sto-la, prichystal si veci a obul sa, musel som to e‰te niekoºkokrátzopakovaÈ.

Vo dverách ma objala. Zohnut˘ k nej som napínal u‰i akokrálik, ão sa bojí, Ïe tento v˘let za potravou bude jeho posledn˘.Poãúval som, ako d˘cha, ako jej bije srdce. Myslel som pri tomna minulé Vianoce, aj na to, Ïe sa musím naozaj polep‰iÈ.

„DrÏ sa, Kubko!“ povedala mi, keì som uÏ nastupoval dov˘Èahu a zasa sa mi zdalo, Ïe idem len do ‰koly a po obede savrátim a tak ako v‰etky decká v puberte budem snívaÈ o tom,Ïe jedného dÀa uÏ budem ÏiÈ niekde inde, maÈ prácu a vlast-né peniaze a na raÀajky si dám, ão chcem, nie stále dookola mel-tu s mliekom.


II.

Môj posledn˘ pracovn˘ t˘ÏdeÀ trval ‰tyridsaÈsedem dní. Se-dem víkendov za sebou. Spolu s ostatn˘mi dÀami sa zliali dojedinej nekonãiacej sa excelovej tabuºky. Rozpoãty, províziea ãlovekohodiny namiesto ospanliv˘ch sobotÀaj‰ích dopo-ludní. Operatívna porada, konferenãn˘ hovor s klientom a de-siatky pripomienok namiesto nedele s dvoma dielmi Hercu-la Poirota na STV.

„Oh, non, non, non, mon ami,“ takto to uÏ dlho nevydrÏíte,prihováral sa mi v duchu najlep‰í detektív, akého kedy Bel-gicko malo.

SnaÏil som sa mu veci vysvetliÈ.„Musíme stihnúÈ vãas dokonãiÈ túto prezentáciu, pán Poi-

rot, nedá sa inak.“Zatváril sa urazene. Prudko sa ku mne otoãil. Urobil krok

od agentúrnej kniÏnice, ktorú si dovtedy starostlivo preze-ral.

„Mne nemusíte hovoriÈ o tom, ão je to profesionálna ãesÈa zmysel pre povinnosÈ, ale ãlovek si jednoducho musí od-d˘chnuÈ. Ani ja by som nebol najlep‰í detektív na svete, kebysom málo spával a nedoprial si poriadne jedlo, n’est pas?“

„Odd˘chnem si, sºubujem. Len ão to odprezentujeme klien-tovi, bude zase voºnej‰ie,“ bránil som sa.

„Myslíte, monsieur Jakub?“ povedal pohrdliv˘m tónom.„Tí va‰i klienti vám nedajú pokoj len preto, Ïe nieão dokon-ãíte. E‰te v ten deÀ zaãnete zapracovávaÈ pripomienky a nastole budete maÈ ìal‰ie dva projekty, to vám garantujem!V tomto sa Hercule Poirot nikdy nem˘li!“

9


„Ja viem, ale toto v‰etko patrí k na‰ej práci. Keby som chcelmaÈ pokoj, zamestnám sa za okienkom na po‰te.“

„NuÏ ako myslíte, mon ami,“ povedal detektív. Vzal si pa-liãku so strieborn˘m drÏadlom a vydal sa ku dverám.

„Pamätajte na moje slová,“ zakriãal tesne predt˘m, ako zasebou zavrel.

Dvere vydali zvuk, ako keì veºká kniha dopadne na kan-celársky stôl. Táto konkrétne sa volala Encyclopedy of viralmarketing a zrazu som ju mal priamo pred sebou. Kolegoviasa smiali, niekto si ma fotil mobilom. Utrel som slinu, ktorá miospalo stekala po ruke, a e‰te v ten deÀ som spísal v˘poveìa uloÏil ju do ta‰ky. To bolo niekedy uprostred piateho t˘ÏdÀakaÏdodenn˘ch dvanástok bez jediného voºného dÀa.

Minul˘ utorok, na konci toho celého, som za v˘poveì dopísaldátum. Pred sebou som mal krabicu s vychladnut˘m zvy‰kompizze, kolieska ‰tipºavej salámy vyzerali ako mozgy, ktoré nie-kto pomlel a nakrájal natenko. Neónka na strope stále bzuãa-la rovnak˘m tónom, ale tlaãiareÀ uÏ koneãne stíchla. Bolo pol‰iestej ráno. ·éf ma poslal domov spaÈ. Sám sa natiahol na gauãv rohu, pretoÏe nechcel doma zobudiÈ manÏelku a deti, aj keìv tej chvíli sám celkom presne nevedel, ãi ich e‰te má. Do pre-zentácie u klienta ostávalo päÈ hodín. Jediné teplo, ktoré somtoto leto pocítil na vlastnej koÏi, sálalo z ãerstvo zviazan˘ch kó-pií pripraven˘ch na stole. Narovnával som ich vedºa seba, ru-kou som prechádzal po priesvitn˘ch celuloidov˘ch obaloch,ako keby som prá‰kov˘m cukrom pos˘pal horúce makovníky.VoÀali spoten˘m triãkom a dlho neãistenou klimatizáciou.

„Konãím,“ povedal som a ani som na to nepotreboval veºaodvahy.

Opakovaním sa dá zvyknúÈ na v‰etko, aj na v˘povede. Ne-chal som si ju aÏ na sam˘ záver, aby nikto nemohol maÈ po-cit, Ïe som ostatn˘ch opustil uprostred nedokonãeného pro-jektu. Posledné dni som minul viac oãn˘ch kvapiek, ako vypilpitnej vody, ale vydrÏal som to aÏ do konca. ·lo mi to ºah‰ie,odkedy som sa rozhodol, Ïe toto je posledn˘ projekt, do kto-rého tu potím krv. BeÏci na trati Devín – Bratislava tieÏ vra-

10


via, Ïe keì sa v diaºke ukáÏe silueta Nového mosta, beÏí sa imoveºa lep‰ie.

·éf nereagoval.Zaspal na papieroch s poznámkami, na predbeÏn˘ch kal-

kuláciách a skiciach vizuálov, ktoré sme celé dva mesiace od-hadzovali na gauã. Podpísanú v˘poveì som mu poloÏil nabrucho plné redbullu a pizze s krájan˘mi mozoãkami. Z hºa-diska zákonníka práce by asi bolo lep‰ie, keby sa v˘poveìnadriadenému podávala pri jeho plnom vedomí, ale v tejtobrandÏi je kopa viac re‰pektovan˘ch písomností ako nejak˘zákonník.

„V˘pis z úãtu, napríklad,“ povedal raz na obede kolega,keì sme sa bavili o veciach, ktoré by sme robili rad‰ej ako toto,a o dôvodoch preão ich nerobíme.

SluÏobn˘ telefón a poãítaã som nechal na stole. Z kaÏdo-denn˘ch súãastí môjho Ïivota sa spolu so spiacim ‰éfom sta-li uÏ len b˘val˘mi rekvizitami. Zavolal som si taxík, a keì somsa doma zobudil, vonku uÏ zasa bola tma. Straten˘ deÀ nakonci strateného leta.

Dostal som nádchu, ako vÏdy, keì telo zistí, Ïe uÏ si tomôÏem dovoliÈ. ëal‰ie dva dni som sa s papierov˘mi vreckov-kami prechádzal popri Dunaji. Nikomu som sa neoz˘val a ni-kto sa neoz˘val mne. V stánku som si kúpil ozajstné papiero-vé noviny, aby som doma nemusel zapínaÈ poãítaã. Hodinysom posedával na laviãkách, ktoré inak b˘vajú obsadené ºuìminaháÀajúcimi po práci posledné slnko. Dvakrát som si dal nor-málny obed namiesto obedového menu a doma som naloÏila vypral asi desaÈ práãok. Privieral som oãi, ãi sa mi e‰te stálezjavuje kurzor a ikony, a keì som koneãne videl uÏ len tmua úzky pás oblohy nad sebou, mohol som sa pohnúÈ ìalej.

Vãera som odcestoval za rodiãmi. V‰etk˘m trom nám topo takom dlhom ãase urobilo radosÈ, a keby sa mama ránoe‰te stokrát op˘tala, stokrát by som jej sºúbil, Ïe odteraz bu-dem chodiÈ ãastej‰ie.

Vstával som o piatej, aby som stihol rann˘ r˘chlik do Bra-tislavy, a napriek tomu sa nepamätám, kedy som sa naposle-dy cítil tak˘ odd˘chnut˘.

11


Vonku husto mrholilo. O tejto hodine som bol moÏno je-diná bdelá bytosÈ v celom vlaku. V prvej triede bolo e‰te práz-dnej‰ie ako zvyãajne. Strávil som osamote celé dve hodiny, anilen sprievodca nepri‰iel, aby skontroloval lístky. Hrabal somsa v obálke, ktorú mi doporuãene poslali z b˘valej práce. Bolav nej odsúhlasená v˘poveì, zápoãtov˘ list potvrdzujúci, Ïe somoficiálne o ‰esÈ mesiacov bliÏ‰ie k dôchodku, a daÀové vyúã-tovanie. Neviem, ãi som ãakal nieão viac. Mohli mi aspoÀ daÈvedieÈ, ão spravili s hrnãekom, ktor˘ som zabudol v kuchyn-ke na druhom poschodí. DosÈ moÏné je aj to, Ïe do‰lo na slo-vá pána Poirota. Nikto ne‰iel spaÈ, makajú ìalej na klientskychpripomienkach, ako to bolo pri kaÏdom projekte, ão som tamzaÏil. Nie je ãas na odpadlíkov a ich hrnãeky.

Tesne pred koneãnou stanicou sa vlak roztriasol na v˘hyb-kách a prebral v‰etky driemajúce ºudské zdroje, pozbierané pocelom Slovensku. E‰te stále pr‰alo, ale t˘m smerom, kam sommal namierené ja, uÏ bolo vidieÈ vyzametané nebo. Modré po-zadie pretínala jediná hrubá ãiara z lietadla stúpajúceho vy-soko nad mesto.


III.

Um˘vaãi okien zavesení na plo‰ine niekde okolo trinástehoposchodia vyzerali ako bodliaky zachytené na psej srsti. Hlbo-ko pod nimi budova poÏierala muÏov v tmav˘ch oblekocha Ïeny v siv˘ch kost˘moch. Niekoºko farebn˘ch ko‰ieº a tri-ãiek roztrúsen˘ch medzi nimi vyzeralo ako kúsky vitamíno-v˘ch granúl v psom Ïrádle. Bolo tri‰tvrte na deväÈ, pred v˘-Èahmi na prízemí sa tvorili fronty. Vystupovali z nich fajãiariso ‰katuºkami a zapaºovaãmi. Cel˘ nedoãkaví sa ponáhºalivon, k jedinému popolníku, poslednému miestu, kde na ste-nách neviseli ãerveno-biele tabuºky s pre‰krtnut˘mi cigare-tami. Do uvoºnen˘ch kabín vstupovali ºudia s laptopmi, s ká-vami v oranÏov˘ch pohárikoch a s telefónmi v rukách.

Od siedmeho poschodia aÏ po strechu patrila budova mo-jej novej firme. Názov nad recepciou zaberal celú stenu. Podním sedeli dve recepãné v uniformách. So svetlozelen˘mihodvábnymi ‰atkami vyzerali ako letu‰ky, ktoré tu zvy‰ok po-sádky nechal napospas me‰kajúcim pasaÏierom.

„Idem na personálne za pani Horvátovou,“ povedal somtej, ão bola bliÏ‰ie k v˘Èahu.

„Horvátová, Horvátová,“ opakovala po mne a zbrklo listo-vala v telefónnom zozname. Cúvol som o krok vzad a obze-ral sa okolo, po stenách v korporátnej zelenej a bielej farbe.Aj akvárium naproti recepcii bolo nasvietené nazeleno, rybiã-ky v Àom plávali okolo trojrozmernej verzie firemného logausadenej v ‰trku na dne.

·u‰Èanie papierov sa stupÀovalo, ale pani Horvátovú sa ne-podarilo nájsÈ ani po druhom prelistovaní zoznamu.

13


Tá, ão sedí bliÏ‰ie k v˘Èahu, sa bezradne pozrela na svojukolegyÀu.

„Asi nám sem nedali zoznam ºudí z personálneho,“ posu-nula jej papiere v tvrd˘ch doskách.

„V‰ak personálne je to, ão sa volá HR,“ povedala jej távzdialenej‰ia od v˘Èahu.

Bola oãividne star‰ia a súdiac podºa súãasného ideálu krá-sy, nebola ani taká pekná. Otoãila kolegyni zoznam na správ-nu stranu a prstom zapichnut˘m do mena pani Horvátovejako do nejakej voodoo bábiky jej ho vrátila nazad. Cestouk v˘Èahu na mÀa prevrátila oãi, keby som si náhodou sámnedomyslel, kto je na tejto recepcii uÏitoãn˘ a kto len naokrasu.

„Keby aspoÀ tie ryby k⁄mila,“ povedala akoÏe sama preseba, zatiaº ão ma magnetickou kartiãkou vypravila na dva-náste poschodie.

Pani Horvátová ma privítala na konci uliãky vedúcej po-medzi pracovné kúty ‰tvorcov˘ch pôdorysov. Dve steny kan-celárie v rohu poschodia poskytovali presklen˘ v˘hºad naStaré Mesto. Z druhej strany podobné sklá oddeºovali pani zá-stupkyÀu riaditeºky odboru riadenia ºudsk˘ch zdrojov odostatn˘ch zamestnancov. BeÏn˘m personalistom a úãtovní-kom trãali z ich kociek len temená hláv a nástenky s fotkamiz dovoleniek.

Uprostred tohto ºudského terária som s ta‰kou cez plece ãa-kal, k˘m za mnou zavrie dvere a presunie sa k stolu. Na kopein˘ch papierov leÏala obálka – trãala z nej prvá strana môjhoÏivotopisu. Pohºadom som prechádzal po poctivo vyrovnan˘ch‰tôsoch euroobalov a pokú‰al som sa identifikovaÈ dokumen-ty, ktoré som sem pri‰iel podpísaÈ. V mysli som popritom jed-nou nohou ostával vonku, mimo prostredia hovoriaceho sa-moºúbym úradníckym jazykom firemn˘ch personalistov.

Pani Horvátová sa posadila. Spôsobne si preloÏila nohu ceznohu, spod tmavomodrej sukne kost˘mu jej trãali l˘tka kon-ãiace sa v ãiernych lodiãkách. Na rozdiel od kolegov, s ktor˘misom sa bavil v dvoch kolách prijímacieho pohovoru, vyzera-la, Ïe má na mÀa vyhradené nekoneãné mnoÏstvo ãasu.

14


„Nech sa páãi, posaìte sa,“ ukázala rukou na ‰iroké koÏenékreslo rozloÏené priamo v centre jej pozornosti.

„Vìaka, postojím, nechcem vás zbytoãne zdrÏiavaÈ,“ po-vedal som a stále som sa obzeral po pere pripravenom na pármojich neúhºadn˘ch podpisov.

Zodvihla oboãie, jej ruka ìalej smerovala ku kreslu. Podºavrások mohla maÈ okolo ‰tyridsiatky, no aÏ do tohto mo-mentu vyzerala o nieão mlad‰ie. Nemusela niã viac dodaÈ, po-slu‰ne som sa posadil. âalúnenie sa ochotne poddalo mojejváhe a zviezlo sa spolu so mnou takmer k podlahe. Na‰e per-spektívy sa zrazu vymenili – z nadhºadu teraz pozerala ona namÀa. Trpezlivo ãakala, k˘m som si nena‰iel polohu, v ktorejby som sa prestal nervózne mrviÈ.

„Vo va‰om veku uÏ toho máte dosÈ za sebou, v‰ak?“ op˘-tala sa, aj keì pri tom pouÏila intonáciu vlastnú skôr oznamo-vacím vetám.

„âo t˘m myslíte?“ odpovedal som na otázku otázkou.Zaskoãen˘, Ïe veci idú presne v opaãnom pruhu, ako boli

moje oãakávania, som si len veºmi pomaly zvykal na novú si-tuáciu. Kdesi v pozadí mi blikal matn˘ neón, Ïe práve pri roz-hovoroch s personalistkami si treba na takéto veci dávaÈ po-zor, ale reagoval som len t˘m, Ïe som sa napriek bezchybnejklimatizácii zaãal potiÈ.

„Myslím t˘m, Ïe za posledn˘ch osem rokov nastupujete uÏdo – ak dobre rátam – piateho zamestnania.“

„A to je dobré, alebo zlé?“ op˘tal som sa e‰te raz, celkomautomaticky, bez prem˘‰ºania a naivne.

„To je prinajmenej dosÈ podozrivé. âo myslíte, ako to vova‰om Ïivotopise vyzerá, keì sa niekomu dostane do rúk?“

„Dúfam, Ïe to vyzerá, Ïe sa snaÏím posúvaÈ ìalej,“ spo-menul som si na odpoveì, koneãne vhodnú do tohto pro-stredia a tejto situácie.

Za sklom na chodbe zatiaº niekto zakopol a h⁄ba papierovsa pomaly zná‰ala k podlahe. Pani Horvátová sa t˘m nedalavyru‰iÈ. Nespokojne pok˘vala hlavou a prehrabávala sa v pa-pieroch na stole. Zakliesnen˘ v kresle, cítil som sa ako králikzafixovan˘ na operaãnom stole u zverolekára. Bránil som sa,

15


aby som si na základe t˘chto pár minút predstavoval, ão mav novej práci ãaká, ale darilo sa mi to len ãiastoãne. K˘m somsi zo svojej pozície obzeral presklené skrine naplnené ‰anón-mi a steny so zarámovan˘mi certifikátmi, v hlave mi oÏívalibizarné scenáre o byrokratick˘ch korporátnych systémochpoÏierajúcich naivn˘ch zamestnancov.

„A preão ste sa rozhodli prísÈ práve k nám?“ pretrhla paniHorvátová zdieºané ticho, keì v‰etky papiere opäÈ zhrnula najednu kopu.

Opretá o predlaktia, mierne sa nakláÀala ponad stôl, pri-pomínala mi nedoãkavého boxera, cítiaceho, Ïe jeho súpero-vi uÏ veºa netreba.

„VÏdy som chcel pracovaÈ na strane klienta. Keì sa u vásuvoºnilo miesto, tak som to skúsil,“ snaÏil som sa vykrútiÈz debaty o frustráciách z nekoneãn˘ch klientskych rozma-rov, práci konãiacej priamo v ko‰i a ìal‰ích dôvodoch, prektoré som dúfal, Ïe na tejto strane barikády by sa mi moh-lo ºah‰ie ÏiÈ.

„Tomu rozumiem,“ skon‰tatovala stroho. „Skôr ma za-ujíma, ão si od tejto zmeny sºubujete.“

K˘m som sa bezradne usmieval, cítil som, Ïe sa zaãínamlepiÈ na koÏené operadlo. Posúval som sa v kresle nahor, alenakoniec sa mi podarilo len zo‰myknúÈ sa e‰te hlb‰ie. PrikaÏdom drobnom trení medzi mnou a operadlom sa mi spo-za chrbta oz˘vali trápne, v⁄zgavé zvuky. SnaÏil som sa spome-núÈ si na nejakú ìal‰iu z fráz, v ak˘ch sa podobné rozhovoryzväã‰a odohrávajú, a na konci sú v‰etci spokojní.

„No,“ zaãal som váhavo, „spoznám veci z druhej strany,nauãím sa nieão nové...“

„Poãkajte!“ zastavila ma v polovici vymenúvania fráz, e‰tepredt˘m ako som stihol spomenúÈ, Ïe sa te‰ím na nové pra-covné v˘zvy.

Ustrnul som vo svojom posede, na chrbte som cítil stu-den˘ potôãik. Pani Horvátová vyzerala podráÏdene. Nepatr-ne zv˘‰ila hlas, v jej doteraz monotónnom chladnom pre-jave tá drobná zmena vyzerala, akoby sa rozkriãala na plnéhrdlo.

16


„Vy nie ste jedin˘, ão si myslí, Ïe po rokoch v reklame sisem príde odd˘chnuÈ,“ odsekávala, hoci nahlas som niã takéani len nenaznaãil.

„Ale veì o to mi ani nejde,“ bránil som sa aspoÀ navonok.„Ak oãakávate, Ïe tu nebudete maÈ termíny, zodpovednosÈ,

pravidlá a nadriaden˘ch, tak sa veºmi r˘chlo sklamete. Je vámto jasné?“

Mechanicky som prik˘vol. Cez dve vyglanãené sklené ste-ny som hºadel na ºudí v rozºahlej kancelárii vedºa a nezdalosa mi, Ïe by niekto odpadával od únavy, bezmocne leÏal s hla-vou na klávesnici alebo neuroticky pobehoval hore-dolu a kri-ãal na svojich kolegov, Ïe okamÏite potrebuje nejaké ãísla dorozpoãtu. Vyzeralo to skôr na ºudí pracujúcich od deviatej dopiatej a Ïijúcich po zvy‰ok dÀa. Slová pani Horvátovej tov mojich oãiach stavalo do polohy stra‰enia mal˘ch detí, Ïeich vezmú smetiari, ak nedojedia ka‰u.

„Oãakávam, Ïe s mojimi skúsenosÈami budem prínosompre va‰u spoloãnosÈ,“ povedal som po chvíli prem˘‰ºaniaa podarilo sa mi na Àu usmiaÈ.

Oprela sa nazad do svojej stoliãky. Vyzeralo to, Ïe ju mojaodpoveì trocha zahanbila. Bola to len ìal‰ia prázdna fráza bezobsahu, ale ona v nej moÏno poãula nieão ºudské. Ako keby siuÏ nebola taká istá, Ïe ma prekukla. Práve keì sa mi zdalo, Ïedo mÀa vidí skrz-naskrz aÏ do kostnej drene, vrátila sa k zmier-livému tónu, ktor˘ doteraz ãakal odloÏen˘ predo dvermi kan-celárie.

„V poriadku,“ prik˘vla, „len som chcela, aby ste si to uve-domovali. Nie ste prv˘ ãlovek, ktor˘ k nám prichádza právez agentúr, chápete, ão t˘m myslím?“

Cez stôl mi podala leskl˘ zeleno-biely ‰anón. Vnútri bolazaloÏená pracovná zmluva, intern˘ telefónny zoznam a malábroÏúra s nadpisom Etick˘ kódex spoloãnosti. K˘m som za-pæÀal vybodkované linajky urãené na podpis zamestnanca, zá-sobovala ma ìal‰ími in‰trukciami. Atmosféra sa trocha uvoº-nila, v jednom momente som ju pristihol, ako sa pohrávas náhrdelníkom na krku. Na klope kost˘mu mala bro‰Àu rov-nakej decentne perleÈovej farby.

17


„Pracovn˘ stôl a poãítaã budete maÈ pripraven˘ aÏ zajtra.Ráno vám na recepcii dajú zamestnaneckú kartiãku.“

Vstala spoza stola, napravila si sukÀu a otvorila mi dvere.„Budem vám drÏaÈ palce,“ povedala na rozlúãku.Jej profesionálna verzia srdeãnosti znela rovnako rutinne

ako v‰etky ostatné kurzami a tréningom vy‰ºachtené emócie,ktoré som mal tú ãesÈ spoznaÈ. Nevedel som vlastne ani za ão,ale poìakoval som sa jej. Energia, s ktorou som sem vchádzal,sa rozpt˘lila niekde v pravouhl˘ch uliãkách oddeºujúcich pra-covné kocky jednotliv˘ch zamestnancov. Cítil som sa takmerrovnako zbit˘ a pouÏit˘ ako v to skoré ráno, keì som ãakal nataxík, ão ma mal naposledy odviezÈ z agentúry. Aj keì som nacelej chodbe nikoho nestretol, drÏal som ruky tesne pri tele,aby prepotené fºaky na ko‰eli ostali ukryté tam, kde vznikli.

Cestou na prízemie som míÀal plo‰inu s um˘vaãmi okien.Sedeli na kraji s nohami visiacimi nad parkoviskom a právepofajãievali. V celej budove plnej kancelárskych úradníkov ajdôleÏit˘ch ºudí v drah˘ch oblekoch si iba oni dvaja mohli do-voliÈ zapáliÈ priamo na pracovisku.

Ponad rieku som sa vybral smerom na zastávku elektriãiekna druhej strane mosta. ëaleko za plátmi zelenkavého skla,na opaãnom brehu, kotvili v˘letné lode. Dolu podo mnou po-sádka jednej z nich su‰ila na palube zmoknuté leÏadlá. Zvr-chu to vyzeralo, akoby kládli obrovské mäsoÏravé rastliny lá-kajúce niã netu‰iacich turistov. Obrazy leta, ktoré som tentorok nezaÏil, sa mi v hlave mie‰ali s oãakávaniami blíÏiacej sajesene. Ani keì som uÏ stál na kraji betónového ostrovãekauprostred nábreÏnej ‰tvorprúdovky, nenapadalo mi niã hor-‰ie a ‰ediv‰ie ako uplynulé dva mesiace práce bez jediného ví-kendu.


IV.

Podºa toho, akí ºudia práve netrpezlivo ãakajú na príchodelektriãky, sa dá celkom presne uhádnuÈ, koºko je hodín. Upro-stred pracovného dÀa bol ãakajúci hlúãik úplne iného zloÏe-nia ako ten, s ktor˘m sa vozievam ráno okolo ‰tvrÈ na deväÈ.Títo nestáli s prázdnymi pohºadmi, aby len mechanicky na-stúpili do vozÀov. âakanie bolo pre nich súãasÈou Ïivota, nieiba nevyhnutn˘m zlom a nudnou predohrou ku skutoãnejpráci, do ktorej sa treba najskôr dostaÈ. Moji beÏní spoluoby-vatelia nástupn˘ch ostrovãekov o tomto ãase sedeli v navzá-jom sa podobajúcich kancelárskych priestoroch a elektriãko-vé zastávky prenechali dôchodcom, nezamestnan˘m a párìal‰ím, ktor˘ch som ani nevedel presne zaradiÈ.

Uprostred ºudí, s ak˘mi som sa beÏne takmer vôbec ne-stretával, som si pripadal ako zv˘razÀovaã medzi fixkami. Bolto rovnako zvlá‰tny pocit, ako keì som sa pred niekoºk˘mirokmi v podobnej situácii ocitol len pár ulíc odtiaºto.

V univerzitnej aule som vtedy usadil slávnostne vyoblie-kan˘ch rodiãov a sestru. Keì dekan preãítal moje meno, splnilsom v‰etky predpísané rituály hry na akademikov a dostal somdiplom. Okolo som mal spoluÏiakov a ich sny o mienkotvor-n˘ch mediálnych komentátoroch, alebo aspoÀ miestach vo v˘-znamn˘ch think-tankoch. „Ja od prvého nastupujem do reklam-nej agentúry,“ povedal som im na poslednom spoloãnom pivev zatuchnutej krãme zvanej Ponorka. Niekto sa ma op˘tal, akov reklamnej agentúre vyuÏijem svoje vzdelanie, a ja som priznal,Ïe asi nijako. Potom sa bavili o tom, Ïe prax bezpodmieneãnepotrebuje desaÈ ãerstvo do‰tudovan˘ch politológov.

19


Na konci obradu sme v‰etci stáli nastúpení v jednom rade.Pevne sme drÏali modré a ãervené semi‰ové puzdrá, akobysme naozaj len kvôli t˘m valcom päÈ rokov chodili do ‰koly.Vtedy vznikla spoloãná fotka – v‰etci sa usmievajú do objek-tívu, iba ja sa na nej pozerám niekam pod nohy. Z t˘ch, ãosú na nej, mi ostal jeden dobr˘ kamarát.

O ostatn˘ch viem len toºko, Ïe som ich urãite nevidel v te-levízii ani v novinách rozoberaÈ politickú situáciu. Obãas nie-koho z nich zazriem v meste a mám dojem, Ïe keby teraz stálspolu so mnou, tu na tejto elektriãkovej zastávke, tak sme po-dozriví dvaja. V preklade do niã nehovoriacej reãi makroeko-nomick˘ch ukazovateºov by na‰e ‰portové saká a my‰lienkysmerujúce k rozroben˘m projektom znamenali, Ïe sa námdarí v˘razne nad celo‰tátny priemer.

Univerzitu s tmav˘mi chodbami a Ïuvaãkami pod sklápací-mi lavicami minula elektriãka hneì na nasledujúcej zastáv-ke. Za Àou nasledovalo ìal‰ích jedenásÈ. Sedel som v polo-prázdnom vozni, centrum mesta s hotov˘mi aj rozostavan˘mibudovami z farebn˘ch skiel sa po niekoºk˘ch kriÏovatkáchpostupne zmenilo na paneláky jednej z okrajov˘ch ‰tvrtí. ZadvadsaÈ minút som bol doma.

V byte som posledné mesiace viac-menej len prespávala podºa toho aj vyzeral. NebyÈ veºkej kopy dávno usu‰enejbielizne uprostred jednej z dvoch izieb, dalo by sa to pom˘liÈs tmavou komorou. Pootváral som okná a odtiahol závesy.âerstv˘ vzduch a denné svetlo to tu veºmi r˘chlo opäÈ preme-nil na priestor, ktor˘ môÏe niekto povaÏovaÈ za splnen˘ seno vlastnom b˘vaní.

Chladniãka v Ïiadnom prípade neoãakávala, Ïe dnes e‰tenebudem v práci. Od mamin˘ch raÀajok s meltou som niãnejedol, ale aÏ osamoten˘ keãup na sklenej poliãke a polo-prázdna minerálka na dverách mi pripomenuli, Ïe je ãas naobed. Aj keby sa mi chcelo nieão uvariÈ, ão inak robím cel-kom rád, nemal som z ãoho.

Dal som si dlhú sprchu. Spolu s prepotenou ko‰eºou somsa nadobro zbavil my‰lienok na pani Horvátovú. Namiesto

20


jej ‰alamúnskych hrozieb som prem˘‰ºal nad moÏno po-sledn˘m voºn˘m pracovn˘m popoludním, aké sa mi na dlh˘ãas postavilo do cesty.

S mokrou hlavou som si uvedomil, Ïe vo vyãerpávajúcomchaose ostatn˘ch mesiacov som zo svojho Ïivota vylúãil dveveci, bez ktor˘ch si ho inak neviem predstaviÈ. UÏ sa ani ne-pamätám, kedy som sa naposledy vôbec rozprával s nejak˘mipriateºmi, nehovoriac o tom, Ïe by som sa s niek˘m stretola nebavili by sme sa o práci a klientoch. Rovnako zle som natom s poãúvaním hudby. Myslím s poctiv˘m poãúvaním, akési dobrá hudba zaslúÏi, nie s hudbou z rádia, ão sa ho niktoani len neunúva na noc vypínaÈ a ono monotónne ‰umí od-niekiaº z rohu kancelárie.

Zapol som poãítaã, pripojil som k nemu walkman. Zatiaºão som vo farebnej textilnej kope prekr˘vajúcej cel˘ su‰iãna‰iel nohavice, bundu a relatívne menej pokrãené triãko,stiahol sa mi doÀ Begin to Hope od Reginy Spektor a Hour ofthe Bewilderbeast od Badly Drawn Boya.

Na uliciach moÏno e‰te nie je dosÈ farebného lístia, ale vzduchuÏ je naplnen˘ neletn˘mi vôÀami a vlhkosÈou daÏìa z obla-kov, ktoré sa e‰te len pred chvíºkou odsunuli ìalej od mesta.

Z môjho pohºadu sa jeseÀ uÏ zaãala. Väã‰ina najlep‰ej hud-by, ão poznám, a albumov, ktoré som doteraz nazbieral dopoliãky s cédeãkami zaberajúcej polovicu steny v ob˘vaãke,sa hodí práve k jeseni.

Rozmotal som za‰modrchané slúchadlá, zastrãil si ich hl-boko do u‰í, a k˘m sa cez intro lesn˘ch rohov dostal BadlyDrawn Boy k prvej vete z The Shining, bol som vonku.


V.

Danova kaviareÀ je plná kniÏiek. Miesta na stolíky, z ktor˘chÏiadne dva nie sú rovnaké, sú len náhodn˘mi ãistinkami v lesekníh, atlasov a zviazan˘ch roãníkov ãasopisov. Knihy zaberajúe‰te aj cestu k toaletám a uliãku vedúcu popred bar. Z domusom sem voºn˘m tempom i‰iel skoro hodinu. Cestou som sikúpil kebab a motal som sa mestom, pokiaº v slúchadlách ne-dohral cel˘ album.

Volá sa to tu Café Machiatovelli – tak je to napísané zo-xidovan˘mi meden˘mi písmenami nad vchodom. Názov,ktor˘ z ulice ani poriadne nevidieÈ, je jedinou pripomienkou,Ïe majiteº vy‰tudoval politológiu. Na tej spoloãnej promoã-nej fotke stojí Dano hneì vedºa mÀa. V‰etko ostatné, ão samu podarilo zastrãiÈ do pivnice nenápadného domu v jed-nej z tich‰ích uliãiek v centre, je dôkazom o jeho láske k ãí-taniu, káve a ão najmen‰ej námahe nevyhnutnej na základ-né preÏitie. Spomedzi kaviarní, o ktor˘ch skoro nikto nevie,toto je tá najlep‰ia.

„No, Ïe sa niekedy aj ukáÏe‰,“ privítal ma spoza baru.V celej kaviarni nebolo nikoho. Neviem, ãi som niekedy

zaÏil, aby aspoÀ polovica stolov bola obsadená.Z reproduktorov pod stropom hral star˘ jazz (mohol by

to byÈ Dave Brubeck). Hudba tu hrá zo skutoãn˘ch platní,z gramofónu, ktor˘ Danovi poslal otec z Nemecka e‰te nie-kedy v osemdesiatych rokoch. Zomrel ani nie rok po na‰ejpromócii. Dano mi vtedy povedal, Ïe vlastne ani nevie, ak˘to bol ãlovek, pretoÏe keì otec emigroval, urobil to s vedo-mím, Ïe svojho syna uÏ nikdy neuvidí. Po revolúcii sa na-

22


koniec párkrát nav‰tívili, ale Dano mal zo svojho otca aj taknajrad‰ej ten gramofón a platne, ktoré prichádzali v balíkuvÏdy pred jeho narodeninami. Zdedené peniaze staãili pres-ne na to, aby si otvoril túto kaviareÀ, hneì pod bytom, v kto-rom Ïije od narodenia a z ktorého vychádza hádam len vte-dy, keì nesie gramofón do opravy. Na jeho ‰Èastie, b˘va todosÈ ãasto.

Sp˘tal sa, ão si dám. Vyp˘tal som si presso.„Bude‰ si do toho zasa kydaÈ tak veºa cukru a smotany ako

vÏdy?“ otoãil sa ku mne, keì z poliãky nad barom vyberal ko-vovú dózu.

Pamätám sa, ako sem raz pri‰iel nejak˘ ne‰Èastník z ulicea vyp˘tal si piccolo. Dano sa ho op˘tal: „Zaiste ste mysleli rist-retto, v‰ak? A on Ïe nevie, ão je ristretto, a je mu to jedno, pre-toÏe si dá piccolo. „Piccolo tomu hovoria len ignoranti,“ pove-dal mu Dano. Ten pán, Ïe teda on je pokojne ignorant, ale rádby dostal svoje piccolo. Dano na to, Ïe ignorantov neobsluhu-je, a poprosil ho, aby odi‰iel. Keì som mu potom vyãítal, Ïetakto biznis nepozdvihne, tvrdil, Ïe toho ãloveka pozná z vi-denia a Ïe mu minule zle zaparkoval pred vchodom. Neverilsom mu ani pol slova, Dano je jednoducho veºmi zvlá‰tny typpodnikateºa. Napriek tomu nakoniec sa mu kaÏd˘ mesiac ne-jako podarí zaplatiÈ v‰etky upomienky a urovnaÈ vyhráÏky exe-kúciou, ktoré mu po‰ta doruãí.

„Jasné, Ïe si dám cukor aj smotanu, veºa smotany!“„Spravil by som ti skvelú guatemalu, ale ‰koda takého pre

teba.“Nakoniec spomedzi asi desiatich nádob s kávami vytiahol

tú, ktorú vzal pôvodne.Sadol som si k stolu prerobenému zo ‰ºapacieho ‰ijacieho

stroja. Dano priniesol kávu a odniekiaº vytiahol litrové bale-nie Maresi.

„Daj si, ão ti hrdlo ráãi, nech ti padne na úÏitok,“ povedalslávnostn˘m tónom.

Zasmial som sa na tom v‰etkom, aj na celom balení cuk-ru a polievkovej lyÏici, ktorú mi k nemu podal. Vyzeralo to,Ïe tie veci tu na mÀa ãakali, k˘m sa koneãne ukáÏem.

23


„Aj tak sa mi zdá‰ ak˘si priesvitn˘,“ dodal Dano a prisa-dol si s vlastnou kávou v ‰áloãke máloão väã‰ej od krajãírske-ho náprstka.

Zaãali sme sa rozprávaÈ, slová plynuli bez zvlá‰tnej opatr-nosti, pretoÏe my dvaja si uÏ veºmi dlho môÏeme povedaÈãokoºvek. Presne toto mi ch˘balo: sedieÈ v prítmí, poãúvaÈhudbu, obãas poãkaÈ, k˘m Dano vymení platÀu alebo obslúÏiojedinel˘ch zablúden˘ch hostí. Hovoril mi o ãa‰níãke, ktorúmusel vyhodiÈ, lebo e‰te aj z tej chatrnej trÏby, ão tu má, mupo kaÏdej ‰ichte nieão ukradla, a o tom, ako sa im s manÏel-kou e‰te stále nepodarilo otehotnieÈ. Svetlo zvonka pomalyposúvalo tiene ‰álok a pohárov, aÏ k˘m ich nenahradili ne-hybné tiene stolnej lampy. Zrekapituloval som Danovi svojeposledné dva mesiace.

„Îe sa na to celé nevyserie‰,“ preru‰il ma, keì som mu roz-prával o neónkach, pod ktor˘mi som preÏil väã‰inu leta. „Ne-chápem, preão nejde‰ robiÈ nieão, ão bolo vymyslené pre ºudí.Alebo aspoÀ nieão, ão má zmysel.“

„âo napríklad?“„âo ja viem,“ rozhodil rukami. „Napríklad nieão, popri

ãom sa dá e‰te aj normálne ÏiÈ.“„Ale ja predsa normálne Ïijem!“ bránil som sa.Na poznámky, Ïe práca v reklame nemá zmysel, som si uÏ

dávno zvykol. UÏ sme to rozobrali stokrát, Dano zvyãajnevravieva, Ïe je to maºovanie hovna na ruÏovo, takÏe tentorazsa e‰te celkom miernil.

Pozrel na mÀa pohºadom zriadenca psychiatrickej lieãeb-ne, ktorému muÏ v napoleonskom kabáte tvrdí, Ïe si potre-buje ísÈ nieão neodkladne vybaviÈ do Slavkova.

„To je na tom to najhor‰ie. Ty si proste myslí‰, Ïe Ïije‰ nor-málne!“

„A veì nebuì ako moja mama,“ povedal som mu na to.„Mne na mojom Ïivote niã nevadí. Mením prácu, lebo uÏ tohobolo priveºa, nie preto, Ïe by sa mi zdalo, Ïe to nemá zmysel.“

Párik ‰tudentov pri stole v rohu si vyp˘tal úãet. Dano miukazovákom naznaãil, Ïe sme spolu e‰te neskonãili, a i‰iel ichobslúÏiÈ.

24


„Práca je na to, aby si za tretinu dÀa zarobil dosÈ na preÏitiezvy‰n˘ch dvoch tretín podºa toho, ako ty uzná‰ za vhodné,“povedal, keì sa vrátil so zarobenou päÈeurovkou, z ktorej mu-sel e‰te päÈdesiat centov vydaÈ.

„No, to si síce vymyslel peknú teóriu, ale nepoãíta s ºuìmi,ão chcú v práci aj nieão dosiahnuÈ.“

„Kubo, a ty chce‰ dosiahnuÈ ão? PrekonaÈ svetov˘ rekordv nespaní? Alebo infarkt v ‰tyridsiatke?“

ËaÏko to vysvetliÈ niekomu, kto tvrdí, Ïe priveºa hostí v ka-viarni by ho vyru‰ovalo pri ãítaní kniÏiek. Dano je v tomtosmere najmenej ambiciózny ãlovek, akého som kedy stretol,a to rátam aj ºudí z rodiny, ão od maturity do dôchodku pra-covali na tom istom mieste, za t˘m ist˘m stolom.

„Veì ti vravím, Ïe som odtiaº odi‰iel. Mám novú robotu,doteraz som bol medzi t˘mi, ão plnia zadania, teraz som nadruhej strane. Chápe‰ ten rozdiel? Nebudú klienti niãiÈ mÀa,ale ja budem teraz klient.“

V kaviarni boli okrem nás e‰te traja ºudia. Ak nás niektoz nich poãúval, mohol maÈ dojem, Ïe Danovi vysvetºujemveci, ktoré sú mne dávno jasné a vôbec o nich nepochybu-jem. V skutoãnosti v‰ak jeho prevracanie oãami vo mne hlo-dalo na tom istom mieste, kde uÏ ráno zaãala pani Horvá-tová.

„Toto je veºká firma, personálne oddelenie, odbory a tak,maratóny sa skonãili,“ pokraãoval som, ale v duchu som sapristihol, Ïe pre istotu presviedãam aj sám seba.

„No to si si fakt pomohol!“ povedal, akoby vycítil moju ne-istotu. „Mohol si ísÈ rad‰ej ku mne, tebe by som aspoÀ veril,Ïe ma nebude‰ odrbávaÈ.“

„Hmm,“ pok˘val som hlavou, „to je veºkorysá ponuka.Ak˘ je nástupn˘ plat?“

Dano sa zamyslel, chvíºu som mal dojem, Ïe tú otázku vzalváÏne.

„Îe si to ty, tak tristopäÈdesiat eur ãistého a môÏe‰ si ne-chaÈ v‰etky tringelty,“ povedal po chvíli intenzívneho prem˘‰-ºania predæÏenej o otázku jedného z hostí, ãi tu predávajú ci-garety.

25


„Nie, ale máme Ïuvaãky, ak by to pomohlo,“ odvetil mus úsmevom a otoãil sa ku mne.

„TristopäÈdesiat eur nemám ani na splátku hypotéky,“ po-stavil som proti jeho ponuke racionálny argument, aj keì simyslím, Ïe za t˘mto barom by ma to celkom bavilo. „Vie‰, niekaÏd˘ zdedil byt po svojich múdrych predkoch,“ vrátil sommu rypnutie spred chvíle.

Dano sa zhlboka nad˘chol, pozrel hore, vyd˘chol a len má-vol rukou, akoÏe to aj tak nemá zmysel.

„Ty si toho po múdrych predkoch oãividne nezdedil oveºaviac ako nejak˘ byt,“ ukonãil celú debatu.

Vonku bola skoro tma, po uliciach uÏ zasa chodili aj ºudia,ão v práci zaãínajú ráno o deviatej. Bol som opäÈ hladn˘, aleDano aj mne ponúkol len Ïuvaãky. K trom hosÈom pribudlitri Ïeny v strednom veku, ão vyzerali ako kolegyne z univer-zitnej kniÏnice.

„Vidím, Ïe sa ti zaãína ‰piãka,“ utrúsil som ‰kodoradost-ne, keì som po neviem koºk˘ch hodinách vstal.

Z baru viedlo schodisko nahor do reálneho sveta. Na t˘chpár schodoch sa kompletne menilo tempo, ak˘m sa ºudia, ve-ci, my‰lienky a v‰etko ostatné pohybuje.

Na cestu domov som si pustil Reginu Spektor. Spievalao tom, Ïe hºadáme veci, ktoré sa nám páãia, a snaÏíme sa ob-ºúbiÈ si tie, ktoré sme na‰li. Vo vinotéke v podchode pod pre-zidentsk˘m palácom som si vyp˘tal nejaké dobré ãervené. Odpredavaãa, ktor˘ o mne uÏ vie, Ïe sa vo víne nevyznám, ale as-poÀ sa netvárim, Ïe hej, som dostal fºa‰u ãílskeho kabernetu.

Doma som si z nej nalial a celkom sám som si pripil s ima-ginárnym pohárom imaginárneho spoloãníka. Ne‰trnglo to,ale víno, pokiaº som to mohol posúdiÈ, bolo naozaj dobré.


VI.

V akváriu na recepcii cez noc zdochli tri rybiãky – skalár a dvemalé dúhové gubky. Dozvedel som sa to ako úplne prvé, keìsom tam ráno, presne ako mi vãera kázala pani Horvátová,dorazil. Namiesto zdravenia hostí jedna recepãná, tá uÏitoã-nej‰ia, odná‰ala obete v akvaristickom sitku na dámske wc.Jej kolegyÀa zrakom prehºadávala akvárium. Do veºkého no-tesa si robila ãiarky, a keì zrátala v‰etky plávajúce exemplá-re, poloÏila ho na pult recepcie.

„Ostatné sú v poriadku,“ oznámila druhej, keì sa vráti-la z wc.

„To máme ‰Èastie,“ povedala tá, ão sedáva ìalej od v˘Èa-hu. Zodvihla telefón a po anglicky niekomu podala správu,Ïe viac rybiãiek v noci nezomrelo a Ïe e‰te dnes poobede prí-de odborník z akvaristiky, aby akvárium prehliadol a zistil, ãosa prihodilo. Spoza pultu som poãul, ako sa na druhej straneniekto rozãuºuje. Nerozumel som, ale nebola to angliãtina ro-deného Angliãana. Po minúte recepãná zopakovala, Ïe v‰etkyostatné rybiãky plávajú s bruchom otoãen˘m správnym sme-rom, a poloÏila.

Pristúpil som k pultu. Oãakával som, Ïe teraz sa mi uÏbudú venovaÈ, ale tá, ão dotelefonovala, len hºadela na dverevedúce ku kanceláriám.

O pár sekúnd z nich vy‰iel pán v menãestrovom saku. Vy-sok˘, nieão okolo päÈdesiat rokov, pln˘ energie. Na prv˘pohºad bolo vidieÈ, Ïe nie je zo Slovenska, aj keì sa to ne-dalo pripísaÈ Ïiadnej konkrétnej veci z jeho v˘zoru alebo ob-leãenia. Okolo modr˘ch oãí mal plno vrások, o ak˘ch Ïen-

27


ské ãasopisy pí‰u ako o zvodn˘ch symboloch Ïivotn˘ch skú-seností.

Nadvihol vrchnú stenu akvária a chvíºu v Àom pátral sit-kom s dlhou rúãkou. „Nevyzerá ‰pinavé,“ povedal po anglic-ky, s rovnak˘m prízvukom, ak˘ som poãul z telefónu. V‰etcitraja sme ho pozorovali, i keì, teoreticky, nebolo to náplÀoupráce ani jedného z nás. OdloÏil sitko a mlad‰ej z recepãn˘chpovedal, aby ho zavolali, keì príde ten ãlovek z akvaristiky.„Samozrejme,“ prik˘vla tá star‰ia, zatiaº ão on sa stále poze-ral na jej mlãiacu kolegyÀu.

„A vy ste?“ obrátil sa na mÀa s rázne nedokonãenou ve-tou.

„Ja som nov˘ marketingov˘ ‰pecialista, ododnes nastupu-jem,“ snaÏil som sa o angliãtinu ão najmenej zapáchajúcu slo-venãinou.

Blondín sa usmial. „Á, tak to ste môj ãlovek, vitajte v tíme.“Vystrel ku mne pravaãku, riedke chæpky na kæboch prstov

sa leskli v ry‰av˘ch odtieÀoch.„Thorsten,“ predstavil sa a vyslovil to nie v generickej an-

gliãtine, ale tak, ako sa to asi vyslovuje tam, odkiaº pochádza.„Te‰í ma, ja som Jakub,“ stisol som mu dlaÀ rovnakou si-

lou ako on moju.„E‰te sa urãite uvidíme, pán Jakub,“ rozlúãil sa vzápätí

a zmizol v t˘ch ist˘ch dverách s tmavou fóliou, z ktor˘ch vy‰iel.Recepãná zavrela veko akvária a vrátila sa na svoju stranu

pultu.„Ahoj, Jakub,“ usmiala sa na mÀa. Spod pultu mi podala

plastovú kartiãku v priesvitnom obale so ‰núrkou na krk.Bolo na nej moje meno, fotka a firemné logo. Podpísal somtlaãivo o prevzatí. S kartou zamestnanca som sa stal priateºomsnímaãov na väã‰ine dverí v na‰ej ãasti budovy a mohol somsa bez dozoru voziÈ ºubovoºn˘m z v˘Èahov.

„Pre tvoju informáciu, pán Jakub, Thorsten je priezvisko.Krstn˘m menom sa ná‰ riaditeº divízie predaja volá Olaf,“ po-vedala s trochou ‰kodoradosti a tá druhá sa nahlas zasmiala.„Tvoje oddelenie je na ‰trnástom. Keby si nieão potreboval,my sme klapka tisícjeden.“

28


Poìakoval som a nechal som ich v pokoji odznova prezrieÈakvárium. Pustili sa do toho, e‰te k˘m som ãakal na v˘Èah.

Kabína voÀala vôÀou umel˘ch borovíc. V zrkadle som sinarovnal golier pásikavej poloko‰ele, ktorú som si e‰te predspaním oÏehlil. Spolu s klasick˘mi tmavomodr˘mi leviskamimi mala pomôcÈ prejsÈ nástrahami prvého pracovného dÀa,nech uÏ by mohli byÈ akékoºvek.


VII.

Môj nov˘ ‰éf má veºkú bielu bradu. Visí mu aÏ po tlsté bru-cho, napratané do ãerveného kabáta s bielym lemovaním.Temnoãervené líca mu vystupujú tesne spod hrubej barani-ce s brmbolcom a na poÏiadanie huláka „hó-hó“. Ch˘bajú po-behujúce deti, ktoré by sa mu chceli fotiÈ na kolenách, ale sútu moji kolegovia. Z poãítaãa hrajú vianoãné melódie, v ter-moskách je punã a pri nich priesvitné poháriky a kúsky po-maranãov na plastov˘ch tanieroch. Z troch veºk˘ch ‰katúº nastole v strede miestnosti niekto vyloÏil tácky s vianoãn˘mpeãivom. Nakrátko ostrihaná blondína sa silene smeje, plies-ka sa po stehnách, krochtavo sa nadychuje a vykrikuje „to jedobré, to je dobré“, alebo „mÀa porazí, neverím, neverím“.Za chrbtom mi ktosi povie „s dovolením“, a keì sa uhnem,predbehne ma ãa‰ník s hrncom kapustnice. Vonia klobásoua premrznut˘m Hlavn˘m námestím, pln˘m ºudí v palãiakoch.Druh˘ ãa‰ník priniesol taniere, lyÏiãky a chlieb. V‰etko poloÏi-li na policu vedºa bielej magnetickej tabule, postavili sa k otvo-renému hrncu a ãakali, kto z úãastníkov vianoãnej oslavy sidá prv˘ naloÏiÈ.

Pozrel som sa nazad na v˘Èah, ãi náhodou nevyzerá akokapsula na cestovanie ãasom, ale nevyzeral. Bol to v˘Èah. Otvá-ral sa do vestibulu, za ním chodba, potom táto miestnosÈ, naktorej prahu som pre‰ºapoval, a za oknami babie leto. Kúsokodtiaºto, na Hlavnom námestí, bolo príjemn˘ch osemnásÈstupÀov. ªudia vonku prem˘‰ºali nad last minutami do Chor-vátska a romantické du‰e po parkoch zasnene zbierali prvépadnuté ga‰tany. Ani malé deti e‰te nemysleli na Vianoce.

30


V ‰kole si rozprávali záÏitky z prázdnin a ich rodiãia nezháÀalidarãeky, ale miesto na parkovanie. Homogénnu normálnosÈskutoãného sveta narú‰alo len niekoºko bublín s vlastn˘m ka-lendárom. V‰etky mali na sebe nápis Odbor marketingu, ale-bo nieão podobné, a toto bola jedna z nich.

Blondína sa neprestávala zadú‰aÈ smiechom, aj keì uÏ nietak nahlas. Kolega vedºa nej si bol vziaÈ medovník, keì sa s nímvrátil, sadol si o stoliãku ìalej. Spolu s ìal‰ími dvoma ºuìmiv miestnosti vyzeral, Ïe uÏ zaÏil aj vzru‰ujúcej‰ie veci ako ‰éfaoddelenia preobleãeného za Santa Clausa. Ten stál pod plát-nom spusten˘m zo stropu a p˘tal si slovo.

„Hó-hó-hó,“ zrúkol, keì nastalo koneãne ticho. (Aj JingleBells uÏ ktosi stí‰il.)

„VáÏení, dnes tu máme dve v˘nimoãné udalosti. V prvomrade, agentúra mi vãera veãer priamo zo striÏne poslala ná‰tohtoroãn˘ vianoãn˘ spot!“ roztiahol ruky v teatrálnom ges-te mocného imperátora. „A v druhom, o niã menej v˘znam-nom rade, máme nového kolegu!“

Strhol si chlpatú ãiapku a hodil ju ku dverám, kde som saopieral o zárubÀu a moÏno som e‰te stále mal otvorené ústa.âiapka doletela do dvoch tretín a padla na zem. ËaÏko odtiaº-to povedaÈ, koºko punãu stihlo ubudnúÈ z termosiek, ale urãi-te uÏ neboli plné.

„·Èastné a veselé vin‰ujem,“ pozdravil som v‰etk˘ch.Ak som aj niekedy vôbec pozabudol, Ïe práve teraz je naj-

vy‰‰í ãas dokonãovaÈ vianoãné kampane, uÏ sa mi rozsvieti-lo. Pamätám sa na pár augustov stráven˘ch zasneÏovaním ná-mestí pln˘ch komparzistov roztápajúcich sa v páperov˘chbundách. Ak sa má láska, pokoj a mier od októbra rozlievaÈpo slovensk˘ch domácnostiach, niekto si musí Vianoce nad-behnúÈ. Prv˘ raz sa s t˘m ãlovek rád chváli kamarátom, ne-skôr je to len jedna z mnoh˘ch vecí v tejto brandÏi, ktoré ºu-ìom pripadajú ãudné, keì o nich poãujú. Zvyãajne sme sa pozapracovaní milióna pripomienok a koneãnom odovzdaníspotov i‰li opiÈ, aby sme tie obrázky a vianoãné melódie ãímskôr dostali z hlavy. Takéto v‰eobecné veselie s koláãmi a pun-ãom ma trocha zaskoãilo.

31


·éf v‰etk˘m povedal, ako sa volám, odkiaº som pri‰iel a akouv˘znamnou posilou tímu budem. Keì dohralo Jingle Bells,‰éfov vodcovsk˘ entuziazmus nikto neopätoval – nastalo úpl-né ticho. Jeden z ãa‰níkov si decentne odka‰ºal, aby to tichobolo e‰te hlasnej‰ie. Kolegovia si ma premeriavali. Usmievamsa, som jeden z nich. Vianoce v septembri nás spájajú do-hromady, rovnako ako Veºká noc v januári a letné v˘preda-je v marci.

Blondína, tá, ão sa tak vehementne bavila na ‰éfovom te-matickom preobleãení, sa postavila a dvoma dlh˘mi krokmibola zrazu pri mne. Podala mi ruku. „Ja som Îela.“ Zblízkasa mi pozerala priamo do oãí. Napadlo mi, Ïe musí maÈ as-poÀ meter deväÈdesiat. Ak aj niekedy poãula o intímnych zó-nach in˘ch ºudí, rozhodla sa ich ignorovaÈ. (V stredoveku byju pouÏívali na rozráÏanie mestsk˘ch brán. Ostatní by uÏ lenpokojne pochodovali v jej stopách a fotili spú‰È, ktorú naro-bila.)

Igor a Marek sa len predstavili a hneì si ‰li sadnúÈ na mies-ta za svojimi stolmi. Jana, posledná z ºudí, s ktor˘mi budem se-dieÈ v tejto kancelárii, sa cestou odo mÀa zastavila pri punãi.

„Nalejem aj vám?“ sp˘tala sa ostatn˘ch, ale nikto jej neod-povedal.

„Hó-hó, sem s t˘m punãom,“ ozvalo sa po krátkej pauzeod plátna.

Z reproduktorov zaãalo hraÈ White Christmas od BingaCrosbyho a ‰éf bol naspäÈ v role. Poãiatoãné nad‰enie akobysa pozvoºna menilo na pocit spoloãne zdieºanej trápnosti, aleto sa moÏno zdalo len mne.

Prekvapen˘ neãakan˘mi Vianocami, umel˘mi ako pivnápena z vajeãn˘ch bielkov, som ostal zaseknut˘ pri dverácha chtiac-nechtiac som myslel na tie posledné decembrové.Kdesi v tejto vôni kapustnice a zázvorníkov som cítil dezin-fekciu nasiaknutú vo v‰etkom, ão si mama priniesla z ne-mocnice so sebou.

Nakoniec Jana naliala punã v‰etk˘m. Opatrne, aby si ne-poliala béÏové sako, dávala do plastov˘ch pohárikov kúskypomaranãov nasiaknut˘ch klinãekmi a ‰koricou. KaÏdému

32


rovnako. Odsunul som si stoliãku pri stole hneì vedºa neja spoloãne sme sledovali ‰éfa. Vydal e‰te jedno „hó-hó“.

„ëakujem veºmi pekne kaÏdému, kto priloÏil ruku k die-lu,“ povedal uÏ celom civilne, dal si dolu umelú bradu a spodkabáta si vyberal veºk˘ vankú‰. UÏ nevyzeral ako dedo Mráz,ale ako podnikateº vynoren˘ z baroka deväÈdesiatych rokov.

„Prosím vás, keby ste na chvíºku odi‰li,“ obrátil sa naãa‰níkov potichu stráÏiacich pariacu sa kapustnicu. „Do Via-noc to e‰te uvidíte toºkokrát, Ïe vám z toho bude zle.“

Ten, ão niesol hrniec, sa na t˘ch slovách zasmial. Myslelsi, celkom naivne, Ïe to bol vtip. Kolega ho postrkoval predsebou a o pár sekúnd zavreli za sebou dvere.

Mladé dievãa kráãa po vianoãn˘ch trhoch na námestí ne-identifikovateºného slovenského mesta. Okolo nej sú davyºudí, ale ona sa cíti osamelá. ªudia sa na Àu usmievajú,lenÏe tie úsmevy sú iba také vianoãné, nie je v nich skutoã-ná náklonnosÈ ani priateºstvo. Uprostred davu neznámychºudí s rukami vo vreckách smutne chodí so zvesenou hla-vou, keì vtom na zemi, pohoden˘ na kope odpratanéhosnehu, zbadá telefón – mal˘ mobil, zelen˘ a tajomne svie-tiaci. Opatrne ho vezme, stlaãí tlaãidlo a zrazu jej spo-medzi t˘ch neznámych ºudí k˘va známa tvár, dokonca tovyzerá, Ïe by to mohol byÈ jej priateº. V detaile tváre vi-dieÈ jej prekvapenie a obrovskú radosÈ. Priateº sa k nej roz-behne s otvorenou náruãou. Keì sa k nej blíÏi, ona sa po-zrie na telefón, zamyslí sa a znova stlaãí Ïiariace tlaãidlo.UÏ nie je na námestí, ale na tropickom ostrove, ona aj jejpriateº sú v plavkách. Jej detská tvár stráca nevinnosÈ a onmá vy‰portované telo s tehliãkami na bruchu. ·umí prí-boj. More, presne v tom odtieni zelenej, akú má na‰e logo,im om˘va nohy. E‰te jedno stlaãenie ãarovného tlaãidla nazázraãnom mobile a pláÏ je plná kamarátov. V˘strihy fa-rebn˘ch bikín sa mie‰ajú so zábermi na Santa Clausa pri-chádzajúceho pomedzi palmy na saniach Èahan˘ch bie-lymi sobmi. „Tieto Vianoce môÏete maÈ ãokoºvek, na ão sipomyslíte,“ hovorí muÏsk˘ hlas. „So zázraãn˘mi pau‰álmi

33


a úÏasn˘mi telefónmi budete maÈ svojich najbliÏ‰ích prisebe kedykoºvek a kdekoºvek.“ In˘ hlas, celkom na záver,povie meno na‰ej spoloãnosti a k tomu slogan: „ZázrakVianoc.“

Îela zaãala nad‰ene tlieskaÈ. ·éf sa na Àu zhovievavo usmie-val.

„No, ão na to hovoríte?“ op˘tal sa pléna tak, aby sa s Àounestretol pohºadom.

„MôÏeme si to pustiÈ e‰te raz?“ povedal Igor.UÏ pri prvom opakovaní som si uvedomil, ako veºmi sa pre

mÀa veci zmenili. Najskôr som si v‰ímal scény, koºko asi kdebolo treba komparzistov, ak˘ veºk˘ ‰táb letel niekam do Ka-ribiku a ktorí z hercov mi uÏ niekedy pre‰li rukami na kar-tiãkách od kastingov˘ch agentúr. V duchu som staval podseba produkãné náklady, ako som to robil uÏ neraz, keì smes kolegami sedeli nad rozkreslen˘mi scenármi a dávali doko-py rozpoãty pre klientov. Detaily, ktoré si Ïiadny divák ne-v‰imne, si celkom automaticky p˘tali moju pozornosÈ.

Potom mi do‰lo, kde sa nachádzam.Pri ìal‰om pustení som sa skú‰al na t˘ch tridsaÈ sekúnd

reklamy pozeraÈ optikou ãloveka, ktor˘ dúfa, Ïe vìaka nim siºudia kúpia na Vianoce viac pau‰álov a telefónov. Po prv˘krátsom spoznal, ão znamená uvaÏovaÈ o klientoch v prvej oso-be. Bolo to, akoby som v potravinách preliezol cez pult a za-ãal obsluhovaÈ predavaãky.

Keì plátno koneãne zmizlo v kryte pod stropom, rozhliadolsom sa okolo seba. Najãerstvej‰ie opálen˘ vyzeral ‰éf. Dovolen-ku zadarmo pod zámienkou úãasti klienta na mieste nakrúca-nia pláÏov˘ch scén mal asi on. T˘ÏdeÀ s tromi pracovn˘mi dÀa-mi a kompletn˘m servisom celého ‰tábu v Dominikánskejrepublike, moÏno dokonca na Mauríciu alebo na Seychelách.T˘m sa dalo vysvetliÈ jeho nad‰enie. Usmieval sa e‰te aj v tejtochvíli, keì sa ostatní kolegovia zaãínali nervózne krútiÈ na sto-liãkách. Vianoãné koledy stíchli, punã bol vypit˘, ale nikto sine‰iel nabraÈ ìal‰í.

Prv˘ sa znova ozval Igor.

34


„Podºa mÀa je to blbosÈ, ale to som tvrdil, uÏ keì to bollen scenár. Iba teraz vidím,“ zdvihol zo stola nejaké papiere,„Ïe sa to e‰te aj predraÏilo.“

„Budget nie je tvoja starosÈ,“ odsekol mu ‰éf a obrátil sana ostatn˘ch. „Má niekto nejakú kon‰truktívnu pripomien-ku?“

„Mne sa zdá ten úvod hrozne depresívny,“ ozvala sa Jana.„S t˘mto sa na‰a cieºová skupina nestotoÏní.“

Îela sa obrátila na stoliãke, aby na Àu videla. „V‰ak ale toje preto, aby vynikol pozitívny záver,“ povedala s hlavou vy-krútenou za seba.

„K˘m príde záver, tak to trikrát prepnem,“ odsekla jej JanapodráÏdene.

„To si mala rie‰iÈ pred nakrúcaním, milá moja, vtedy sibola ticho.“

„Vtedy som bola na dovolenke, ão by si si mohla pamätaÈ,lebo si mi mala poslaÈ ten scenár na schválenie, a vyprdla si sana to, tak mi tu teraz nehovor, ão som mala kedy rie‰iÈ.“

·éf sa s rukami zaloÏen˘mi na hrudi oprel o stenu. âa-kal, ão bude ìalej, ale Îela sa iba znechutene obrátila nazadk stolu.

„Mne sa to páãi,“ ozval sa Marek, „ale posilnil by som bran-ding. Preão nemôÏe byÈ na‰e logo po cel˘ ãas v rohu? Zbytoã-ne riskujeme, Ïe si ºudia nepriradia komunikáciu k na‰ej znaã-ke.“

Igor naÀho zazrel a povedal nieão, ãomu nebolo rozumieÈ.„No koneãne nejaká normálna pripomienka,“ zapojil sa ‰éf.

„Logo tam môÏeme daÈ doplniÈ.“„Ani tie soby by nemuseli byÈ len biele, ale skôr v na‰ich

korporátnych farbách,“ pokraãoval Marek, oãividne posme-len˘ úspechom svojej predchádzajúcej vety.

Igor pozrel na Janu. Krútila hlavou, asi si predstavila, akozelené soby Èahajú Santove sane po karibskej pláÏi. Kapust-nicu síce stále ohrieval plameÀ z prenosného horáka, ale via-noãnú atmosféru medziãasom vysala klimatizácia.

„Branding s t˘m niã nemá,“ pre‰la Jana od pantomímy dohlasného modu. „MôÏeme im v‰etk˘m na‰e logo vytetovaÈ aj

35


na ãelá, stále to bude gulá‰. Vôbec tam z toho nie sú jasné be-nefity produktu.“

·éf sa otoãil priamo na Àu. „Toto je predsa imidÏová kam-paÀ, budujeme atribúty znaãky, to sme si povedali hneì nazaãiatku.“

„ProdukÈáci sa nám na imidÏ vyserú, toto cez nich neprej-de,“ vrátil sa do debaty Igor.

·éf mávol rukou. „Keì to v piatok schváli Thorsten, pro-dukÈáci budú ticho,“ povedal.

„A keì to neschváli?“„O to sa ty neboj.“Igor urobil gesto v duchu „veì ja tu vlastne ani nemusím

byÈ“, preloÏil si nohu cez nohu a zasunul sa hlb‰ie pod stôl.„Podºa mÀa to je v˘borné, fakt dobrá robota,“ preru‰ila Îe-

la ìal‰ie krátke ticho.„Ty si tam stráÏ svoje letáky,“ vybafla na Àu Jana. Igorovi

spoza stola trãala uÏ len hlava a tá hlava sa nahlas zasmiala.Bolo to ako z filmov Woodyho Allena, kde sa tieÏ vÏdy na Via-noce pohádajú.

„Keì sa dorobí ten v˘raznej‰í branding, ja som s t˘m ok,“zopakoval Marek, ale nikto mu nevenoval pozornosÈ.

Îela sa postavila a spravila rázny krok smerom, kde somsedel ja s Janou. Vysokou mohutnou postavou ‰írila okoloseba dojem neistej budúcnosti aj bez toho, aby sa tvárila takzúrivo ako práve teraz.

Za chrbtom sa nám otvorili dvere.„Dáte si uÏ tú kapustniãku?“ strãil do nich hlavu jeden

z ãa‰níkov.Bez toho, aby poãkal na odpoveì, sa spolu s kolegom sviÏne

postavili k hrncu a tanierom. Îela sa zastavila a pomaly od-kráãala nazad na svoje miesto. ·éf sa zohol po baranicu, ãopredt˘m hodil ku dverám, a oprá‰il si ju o stehno.

„Je v˘borná,“ povedal druh˘ z ãa‰níkov.Nadvihol pokrievku, ponoril naberaãku a aÏ potom mu

do‰lo, Ïe k˘m boli na cigarete, tu na ‰trnástom sa muselonieão zmeniÈ. Pozreli sa navzájom na seba a zaãali baliÈ veci,ktoré sem podoná‰ali.

36


V úplnom tichu sa v‰etci v kancelárii uprene pozerali nasvoje monitory a Èukali do klávesníc, akoby bolo treba okam-Ïite odoslaÈ milión mailov, ktoré uÏ nemôÏu dlh‰ie poãkaÈ.Ostal som sedieÈ sám za stolom.

·éf s baranicou v ruke a vankú‰om pod pazuchou sa primne pristavil cestou ku dverám. „Poobede sa u mÀa zastav,sedím na konci chodby,“ povedal mi a skôr ako opustil miest-nosÈ svojich podriaden˘ch, vzal si zo stola dva okrúhle pagáãe.

Zvy‰ok pozbierali a odniesli ãa‰níci. Spolu so zázvorník-mi, medovníkmi, poloprázdnymi termoskami s punãom a ìal-‰ím obãerstvením, ktoré nám sem dala poslaÈ na‰a reklamnáagentúra, aby sme na internej premiére spotu lep‰ie precítilipravú vianoãnú atmosféru.

„Tak ão, ide niekto na obed?“ sp˘tal sa Igor, keì sa zaãa‰níkmi obloÏen˘mi termota‰kami s jedlom naposledy za-vreli dvere v˘Èahu.


VIII.

Z niekoºk˘ch neob˘van˘ch pracovn˘ch stolov som si vybralstôl celkom v rohu priestrannej kancelárie. Je k nemu ìalekood dverí, ale za sebou má uÏ len stenu, takÏe mi nikto nebu-de môcÈ stáÈ za chrbtom. V ta‰ke som si so sebou priniesolnov˘ poznámkov˘ blok a pero. PoloÏil som ich na sivú doskustola vedºa ãierneho laptopu s extern˘m monitorom. Pokrú-tená kancelárska spinka hodená pod monitorom vyzerala, ÏeslúÏila skôr na odbúravanie stresu ako na spájanie papierov.Z môjho miesta som mal v˘hºad na v‰etk˘ch ostatn˘ch. Sto-ly kolegov boli zaÈaÏené fotkami v stojanoch, farebn˘mi fix-kami, zo‰ívaãkami, zábavn˘mi podloÏkami pod my‰i, hrnãek-mi a ìal‰ími vecami, ktoré im prepoÏiãiavali ãasÈ osobnostísvojich aktuálnym majiteºov. Okrem Îely odi‰li v‰etci na obed.Ju nechali na mieste so ‰alátom s kúskami surovej mrkvy, ktor˘si priniesla z domu.

Pri nohách som mal skrinku s tromi zásuvkami na zám-ku. Kºúãik bol poloÏen˘ navrchu. Tak potichu, ako to len i‰lo,som ich postupne prezeral. Na‰iel som biely iPhone s nabí-jaãkou, ão by asi mal byÈ môj sluÏobn˘ telefón, ale bez PINkódu ho ani nemalo zmysel zapínaÈ. V najspodnej‰ej zásuv-ke sa kotúºal poloprázdny sprej. Z francúzskych textov na oba-le som pochopil, Ïe ide o pramenitú vodu z Évian-les-Bains,urãenú na osvieÏovanie tváre v klimatizovan˘ch priestoroch.Na zvy‰ku cenovky bolo vidieÈ, Ïe stála sedem eur. (AÏ keì mibude zasa niekto tvrdiÈ, Ïe marketing je zbytoãná vec, urãitesi musím spomenúÈ na t˘chto dvesto mililitrov ãistej vodypredávanej v plechovke s pumpiãkou.)

38


Rado Ondrejicek - Homo Asapiens (uryvok)

Documents

Transcript of Rado Ondrejicek - Homo Asapiens (uryvok)